O smrti Jánošíkovej alebo keď ste si ma do fajky napchali, tak si ma aj vyfajčite
História nás učí, že Juraj Jánošík, najslávnejší slovenský zbojník, ktorý bohatým bral a chudobným dával, zomrel 17. marca 1713 po obesení na šibenicu za rebro. Bolo to však skutočne tak? Tento článok vrhá na Jánošíkov koniec nové a nečakané svetlo.
Zdroj: https://www.sav.sk/journals/uploads/11051043SN_3-4_1988%20reduced%20[34%20Pages].pdf
O Jánošíkovej poprave vyšlo veľké množstvo odborných štúdii a bola zobrazená aj v mnohých filmových a literárnych dielach. Mňa však zaujala hlavne táto pieseň:
„…Prosím vás, pánovia, i po tretí raz, dajte mi tú moju šibeň len raz hajduchovať. Tristo funtov železa na svojich nohách mal, a ešte si svoju šibeň sedem raz hajduchoval. A keď hajduchoval, ešte si vyskočil, ešte vyššie toho háka, kde ho kat zavesil. A keď ho obesili, ešte si zafajčil, ešte si on štyri funty tabaku vyfajčil. A keď ho vyfajčil, dušičku vypustil.“[1]
Slová piesne s obľubou pri svojich kázňach recitoval Ferdinand (Ferdiš) Juriga, významný slovenský politik, kňaz, spisovateľ a publicista (1874 – 1950), o ktorom je okrem iného známe, že mal hlboký vzťah k ľudovej tvorbe a folklóru a čas od času zvykol kázať v ľudovom kroji.
Zdroj: https://www.facebook.com/107218409358728/photos/ferdi%C5%A1-juriga-12-okt%C3%B3ber-1874-gbely-23-november-1950-bratislava-bol-slovensk%C3%BD-ka/249612195119348/
Mňa na nej zaujalo slovo funt a rozhodol som sa na neho pozrieť bližšie.
Funt alebo tiež ffunt bola stará hmotnostná miera. Tak ako to bolo aj pri iných starých mierach, aj funtu trvalo dlho, kým sa ako-tak ustálil, a vlastne sa mu to poriadne nepodarilo nikdy. Funty bývali rôzne, bol funt budínsky aj funt bratislavský a našiel sa aj funt viedenský. Prvé pokusy o štandardizáciu mier podnikol už kráľ Žigmund, keď v roku 1405 vydal tzv. menší dekrét (Decretum minus Sigismundi regis). Dekrét zaviedol jednotné miery podľa vzoru budínskych miest, domácim obchodníkom zaručil slobodný pohyb po krajine a zvýhodňoval ich oproti cudzím kupcom, zaručoval mešťanom právo byť súdený pred vlastným richtárom atď.
V preklade do modernej slovenčiny sa tam uvádza: „naklonení prosbám niektorých našich poddaných vyhlasujeme nižšie uvedené slobody: Ustanovujeme, že vo všetkých mestách, mestečkách, hradoch a dedinách a vôbec všade v hraniciach nášho kráľovstva, či sú naše alebo patria iným, bez ohľadu na to, čie sú, libra, závažia, lakeť, miera vína, plodov a všeobecne všetky merateľné a vážiteľné veci nech sa vážia a merajú podľa miery nášho mesta Budína“[2]
„…subditorum nostrorum precibus inclinati libertates infra declarandas statuimus, quod in omnibus civitatibus, oppidis, castris et villis, et generaliter ubicunque intra regni nostri ambitum, tam in nostris, quam aliorum, quorumcunque sint, libra, statera, ulna, mensura vini, frugum et generaliter omnes res mensurabiles et ponderabiles ponderentur et mensurentur secundum mensuram civitatis nostre Budensis“[3]
Okrem iného zaviedol aj budínsky (alebo uhorský) funt, ktorý zodpovedal 2 budínskym hrivnám, teda 16 unciam, 32 lótom, či 128 kvintelom.
Po katastrofálnej porážke uhorských vojsk v Bitke pri Moháči (1526) a obsadení väčšiny územia osmanskými Turkami sa hlavné mesto presunulo do Bratislavy a začali sa presadzovať bratislavské miery vrátane tzv. bratislavského funtu.
Funt sa často používal na váženie sypkých látok, múky, tabaku, pušného prachu, neplatilo to však výlučne. Vieme o funtoch vosku[4], funtoch masti či slaniny[5], a spomínajú sa aj funty mäsa.[6] Svoje by k tomu mohol povedať Matej Bel, známy slovenský polyhistor, encyklopedista, pedagóg a evanjelický kazateľ, po ktorom v Banskej Bystrici pomenovali univerzitu a ktorý mal po otcovi mäsiarovi prezývku Funtík. Je však treba poznamenať, že označenie Funtíkova univerzita by zďaleka nepôsobilo tak dôstojne.
V poľštine okrem tvaru funt (napríklad funt warszawski alebo funt nowopolski) nájdeme slovo aj ako funtowy (prídavné meno od hmotnostnej jednotky). Tento obrázok
Zdroj: https://pl.m.wikipedia.org/wiki/Plik:Jednor%C3%B3g_10-funtowy_artylerii_konnej_z_lawet%C4%85.jpg
má popis Jednoróg 10-funtowy artylerii konnej z lawetą, čo v preklade znamená jednohlavňový 10-funtový kanón konského delostrelectva s lafetou. Nabíjal sa teda 10 funtami strelného prachu.
Výraz sa vyskytoval aj v starej češtine. Napríklad Evangeliář Vídeňský z 2. polovice 14. storočia uvádza: „deset tisícóv ffuntow talenta [EvVíd. Mat. 18, 24]“[7]. Existoval aj tvar font, prípadne ffont „sto ffontow olejě [EvVíd. Luk. 16, 6]“[8], ale s Times New Roman to nemá nič spoločné, sú to len homonymá.
Do ruštiny sa funt (фунт) dostal v 14. storočí.
Vo všetkých uvedených prípadoch slovo pochádza z nemčiny. V strednej hornonemčine malo tvar pfund (phund), ktorý sa vyvinul zo starohornonemeckého pfunt (phunt). Slovo existovalo aj v iných starých germánskych jazykoch, z ktorých sa neskôr prenieslo do moderných jazykov V gótčine, starej saštine, starej nórčine a starej frízštine malo tvar pund.
Rovnaký tvar malo aj v starej angličtine. Z neho sa neskôr v angličtine vyvinul pound, teda libra. Už u Chaucera(koniec 14. storočia) sa v Canterburských poviedkach v časti Rytierov príbeh (Kinght’s Tale) objavuje verš „He hath a sparth of twenty pound of wighte [he has a battle axes with weight of twenty pounds“], čiže „Má bojovú sekeru, ktorá váži dvadsať libier“. V Shakespearovej hre Kupec benátsky sa spomína libra (ľudského) mäsa, ktorú chce židovský úžerník Shylock po svojom dlžníkovi „The pound of flesh which I demand of him (Libra mäsa, ktorú od neho vyžadujem) [dejstvo IV, scéna 1]. Z hmotnostnej jednotky sa cez libru striebra postupne stala aj menová jednotka, ktorá sa používala na účtovné a daňové účely. Na bežné platby mala príliš vysokú hodnotu. Ešte v polovici 16. storočia zarobil skúsený tesársky majster len 5 libier ročne.[9] Prvá minca v hodnote jednej libry (a jedného šilingu) bol až zlatý sovereign Henricha VII z roku 1489.
Pokiaľ sa, ako v tomto prípade, slovo súčasne objaví vo viacerých jazykoch jednej jazykovej rodiny, ide pravdepodobne o prenos z pôvodného spoločného jazyka, v tomto prípade pragermánčiny. Tam sa funt dostal ako obchodné slovo v tvare *punda niekedy v 1. alebo 2. storočí n. l. z latinského pondó (podľa hmotnosti), ktoré je zase odvodené z pondus (hmotnosť). Z rovnakého základu sa vyvinula stará ruská a ukrajinská jednotka pud (пуд) s hmotnosťou 16,4 kg. Aj keď slovníky uvádzajú prechod cez praslovanské *pǫdъ, nepodarilo sa mi nájsť žiadne slovo s významom funt v inom slovanskom jazyku, ktorí by bolo od tohto slova odvodené. Praslovanské podъ (s o, nie ǫ) sa v slovanských jazykoch uvádza ako pôvodné slovo predložky pod a slova pôda.
Nech už to bolo akokoľvek, v starších ruských románoch sa s mierou môžeme stretnúť často. Puškin v knihe História Pugačova píše: „Подведен под колокольню подкоп, куда и положено двадцать пуд“, teda „….a prekopali sa pod zvonicou chodbou, do ktorej položili dvadsať pudov prachu.“
S kettlebellom sa slovo пуд prenieslo do angličtiny, kde sa zmenilo na pood. Kettlebell je taká činka s držadlom, pôvodom z Ruska.
Cvičenie s kettlebellom je vraj strašne zdravé, ja som to skúsil len raz a skoro som si strhol chrbát. Takmer ako ten Jánošík, potom čo ho natiahli na škripec.
Bol to však iný junák. Aj so strhnutým chrbtom dokázal sedemkrát obtancovať okolo šibenice: „Tristo funtov železa na svojich nohách mal, a ešte si svoju šibeň sedem raz hajduchoval“. Jeden budínsky funt bol 0,491 kg, v roku 1713 sa však skôr používal tzv. bratislavský funt, ktorý bol o niečo ťažší, 0,55 kg, prípadne viedenský funt (0,56 kg). Jánošík mal teda na nohách cez 150 kilo a ešte stále tancoval! S tým tabakom to však riadne prehnal: „A keď ho obesili, ešte si zafajčil, ešte si on štyri funty tabaku vyfajčil.“ Červenomodrý Matuzalém, nemecký študent, ktorého spomínam v článku o buršovi a burze, mal vo svojej vodnej fajke pol funta, teda štvrť kila tabaku, ale Jánošík vyfajčil vyše dvoch kíl! To bohato stačí na vážnu nikotínovú otravu. Príznaky siahajú od nevoľnosti až po triašku, pri vážnej otrave nikotínom postupne dôjde k celkovému útlmu, poruche vedomia a niekedy až k smrti.[10] A skutočne, pieseň nám to potvrdzuje: „A keď ho vyfajčil, dušičku vypustil.“
Môžeme teda zodpovedne skonštatovať, že náš národný hrdina sa v skutočnosti ufajčil k smrti.
Verím, že táto zásadná historická poznámka vstúpi do slovenskej historiografie a navždy ju zmení.
Ďakujem za prečítanie, dúfam, že sa vám článok páčil a teším sa na vás nabudúce!
[1] https://www.terchova.sk/phocadownload/noviny/december%202009.pdf
[2] https://is.muni.cz/el/phil/podzim2016/AR1B67/um/mensi_dekret.pdf
[3] https://digitalcommons.usu.edu/cgi/viewcontent.cgi?article=1003&context=lib_mono (s. 360)
[4] https://webmagazin.teraz.sk/hudba-a-film/slovensky-narodny-archiv-spis/8683-clanok.html
[5] https://www.obecpruske.sk/organizacie-v-obci.phtml?id3=24971
[6] https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1442/Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-Ludska-rec-a-slovo/19
[7] https://vokabular.ujc.cas.cz/hledani.aspx?hw=funt
[8] https://vokabular.ujc.cas.cz/hledani.aspx?hw=font
[9] https://thehistoryofengland.co.uk/resource/medieval-prices-and-wages/
