V tomto článku zamierim do Afriky a to k mene afrického štátu Kongo. Kongo používa vlastnú verziu franku, čo odkazuje na jeho koloniálnu minulosť. Bol to dlhé roky osobný majetok belgického kráľa Leopolda, ktorý v roku 1885 ukecal európske mocnosti, aby mu Kongo zverili s tým, že to tam bude riadiť v súlade s princípmi humanizmu a filantropie.
Treba povedať, že Leopold mal o humanizme a tolerancii veľmi svojské predstavy. Kongo vykorisťoval tak, že to bolo priveľa aj na vtedajšiu dobu, ktorá sa zase na nejaké ľudské práva v kolóniách príliš nehrala. Obyvateľstvo si v podstate zotročil a obete išli do miliónov. Nakoniec verejné pobúrenie dosiahlo takú mieru, že kolóniu Leopoldovi odobrali a dali ju do správy belgického štátu.
Na Vianoce o tom vyšla zaujímavá kniha:
https://www.martinus.sk/?uItem=1632469
Odporúčam, ale je to drsné čítanie.
Aj keď je sa koloniálna správa Konga skončila v roku 1960, frank sa tam používa doteraz. Zaujímavá lingvistická otázka a téma dnešného článku je, aké prídavné meno sa uvádza pred ním.
Základné pravidlo pre adjektivizáciu (zmenu na prídavné meno) podstatných mien končiacich na g je vynechanie samohlásky. Takto sa z Hamburgu stáva hamburský, z Ausburgu ausburský (Evanjelická cirkev augsburského vyznania), z Wittenbergu wittenberský.
Nebolo to tak vždy. Samo Czambel v Rukoväti spisovného jazyka slovenského (1902) svojím jedinečným štýlom píše: „Tvoríme-li slová príponou ský z nemeckých kmeňov, vychodiacich na berg, burg, vypísať treba toto záslovné g. Píš tedy: habsburgský, württembergský, oderbergský atd. a nie: habsburský, württemberský, oderberský.“ Uvedené tvrdenie obsahuje ešte verzia Rukoväte z roku 1915, ale už prvé Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1931 uvádzajú tvar hamburský.
A to platí doteraz aj pri slovách, pri ktorých by som to nečakal. Napríklad sa správne píše vikinský, nie vikingský, čo ma celkom prekvapilo:
https://jazykovaporadna.sme.sk/q/5160
Princíp sa často uplatňuje pri adjektivizácii čínskych názvov, napríklad pekinský, mekonský či honkongský. Zaujímavú námietku uplatnila dlhoročná čínsko-slovenská prekladateľka Marina Čarnogurská,
https://www.juls.savba.sk/ediela/sr/1991/4/sr1991-4-lq.pdf
ktorá tiež upozornila, že takáto zmena (odborne sa tomu hovorí alternácia) môže viesť k zmäteniu pojmov. Napríklad pri tvare čchinský sa nedá určiť, či odkazuje na cisára starovekej ríše Čchin alebo na čínsku dynastiu Čching. Môže sa nám zdať, že ide o maličkosť, ale v skutočnosti ide o veľmi zásadný rozdiel. Cisár Čchin (tu ho máte)
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Qin_Shi_Huang#/media/File:QinShiHuang19century.jpg
bol mimoriadna osobnosť, prvý zjednotiteľ Číny, tyran, ktorý vládol železnou rukou, ale súčasne priniesol do Číny konsolidáciu a položil základ pre budúce veľké čínske dynastie. Známy je okrem iného pre svoju Terakotovú armádu, čo je zbierka viac ako 8000 sôch z pálenej hliny, ktoré strážia cisárovu hrobku. Armáda sa skladá prevažne z vojakov, ale výnimkou nie sú ani sochy koní, vojnových vozov, hudobníkov, akrobatov či úradníkov. Sochy sú skutočne pôsobivé a stoja za pozretie:
Zdroj: https://www.gettyimages.com/detail/photo/one-among-many-royalty-free-image/108314799?adppopup=true
Na druhej strane, dynastia Čching bola posledná dynastia čínskych cisárov. Vzhľadom na svoj nečínsky (konkrétne mandžuský) pôvod bola všeobecne neobľúbená a v roku 1911 zanikla. Označovať prvú a poslednú čínsku dynastiu rovnakým prídavným menom je teda do istej miery pekne symetrické, ale historicky veľmi nepresné.
Pri Čchingoch sa ešte zastavím. Nahradili totiž poslednú domácu čínsku dynastiu Ming. V súlade s vyššie uvedenou alternáciou je od mena dynastie správne vytvorené prídavné meno minský, to sa však môže zameniť s prídavným menom vytvoreným z názvu bieloruského hlavného mesta (Minsk). K uvedenej otázke sa vyjadril aj Jazykovedný ústav:
https://jazykovaporadna.sme.sk/q/3281/
Tvrdí: „Prídavné meno minský s významom „súvisiaci s čínskou dynastiou Ming“ je homonymné s prídavným menom minský s významom „súvisiaci s hlavným mestom Bieloruska Minskom“, ale je málo pravdepodobné, že by pri čítaní textu o čínskej dynastii mohol čitateľ nesprávne interpretovať spojenia minská kultúra, minskí umelci, minské umenie a dávať ich do súvislosti s mestom Minsk.“. Podľa mňa je to trochu nedomyslené. Čo keď sa súdruhovia z Minska rozhodnú pre návštevu spriazneného mesta v Ćíne a tamojší súdruhovia im ukážu pamiatky z dynastie Ming? Akým prídavným menom má potom naša tlač referovať o tejto významnej kultúrnej udalosti? Ešte aby z toho nebol medzinárodný škandál!
Možno by mal Jazykovedný ústav urobiť v tomto prípade výnimku. Ako každý dobre vie, slovenčina je plná výnimiek, a platí to aj pre alternáciu koncového g. V niektorých slovách totiž g ostáva zachované. Ide napríklad o slová tuaregský, galapágsky, chicagský, bruggský, haagský a togský.
Čo však s tým nešťastným Kongom? Kongský sa z toho spraviť nedá, to by sa Hongkong mohol sťažovať, že ako k tomu príde, že jemu g zoberú a nejaké Kongo si ho nechá, ani vynechať sa to nedá, to by sme dostali mätúci tvar konský. V tomto prípade sa teda uplatňuje tretí typ alternácie, a to g na ž. Ide o pomerne zriedkavý druh, ako príklad sa uvádzajú slová rižský (od Riga), volžský (od Volga), onežský (od Onega), krivorožský, ladožský, kalužský, katanžský a práve konžský. Až na posledné dve slová ide o odvodeniny z ruských názvov. Je to logické, pretože, ako sa uvádza v tomto článku:
https://www.juls.savba.sk/ediela/jc/1965/1/JC_1965_1_LQ.pdf
„Alternácia g/ž v dnešnej spisovnej slovenčine nie je totiž domáceho pôvodu, ale bola do slovenčiny prevzatá z ruštiny… Vcelku môžeme v týchto prípadoch hovoriť o „ruskom“, resp. širšie slovanskom okruhu mien s alternáciou g/ž v spisovnej slovenčine. Treba zdôrazniť, ako uvidíme ešte ďalej, že pri tomto ruskom (slovanskom) okruhu mien s alternáciou g/ž ide len o vlastné mená na g a ich deriváty. V iných prípadoch sa vplyv ruštiny neprejavil.“
Pokiaľ ide o posledné dve slová, článok tiež uvádza: „Alternácia g/ž sa vyskytuje ďalej pri slovách, ktoré sú odvodené od vlastných mien niektorých afrických krajín. Patria sem prípady Kongo – konžský, Katanga – katanžský, Togo – tožský [článok vyšiel v roku 1965, odvtedy sa to zase zmenilo na togský]. Tvary konžský, Konžan sú ustálené už dávnejšie. Vzorom tu boli uvedené podoby slov ako rižský, kalužský, volžský a pod.“
Ako vidno, zmena g na ž sa týka cudzích názvov. V slovenčine je podstatne častejšia alternácia h/ž, ktorá vznikla z pôvodnej alternácie g/ž (h sa v slovenčine vyvinul z g v 12. storočí). Ide o slová ako nárožný, pobožný, božský, snežný, pražský a mnohé ďalšie.
V niektorých vzácnych prípadoch sa uplatňuje aj zmena g na dž. Ide o slová striga – stridží, doga – dodží, buldog – buldodží, Perugia – perudžský. Princíp sa pravdepodobne uplatnil aj pri poslovenčení talianskeho loggia na slovenské lodžia a mohol sa uplatniť aj pri vzniku slovesa cvendžať z podstatného mena cvengot, aj keď nie je isté, či vývoj neprebiehal v opačnom smere.
V niektorých slovenských názvoch dochádza pri tvorbe prídavného mena k zmene z g na c. Napríklad pri názvoch Balog (balocký) či Bodrog (bodrocký):
https://jazykovaporadna.sme.sk/q/6468/
Pre úplnosť dodávam, že v niektorých zriedkavých prípadoch sa spomína aj zmena g na č. Napríklad vyššie uvedené slovo buldodží má aj variant buldočí. Názory jazykovedcov na túto otázku sa vyvíjajú. Obyvateľské mená od toponým Balog a Bodrog majú zase tvar Baločan a Bodročan.
Viac o mimoriadne zaujímavej téme alternácii pri zmene slovného druhu si môžete prečítať tu:
A to už je na dnes všetko.
Dúfam, že sa vám článok páčil, ďakujem za prečítanie a teším sa na vás nabudúce!
