Nosí župan župan?
Slyšte lidi pouídaní o tom velikém mordování co se stalo na tom zámku krumlovském!
Takto alebo nejako podobne mohli vyspevovať predajcovia mortytátov (piesní o vraždách, lúpežiach a popravách spievaných a predávaných na jarmokoch) v roku 1607 a ešte aj dlhé roky potom o vražde na zámku v Českom Krumlove. Išlo o skutočne brutálny zločin, ako dokazuje aj správa krumlovského hajtmana Jana Nigrina:
„…Po vykonání toho, tak jakž v jistotě spraven jsem, své Mušli šlofpelc svůj davše, na lůže své lehnouti poručil, a v témž luoži hrozně nekřesťansky, mnohými ranami bodenými, sečenými, jak v hlavě i v celým životě ji zdělavše, z světa ji zprovodil, uši uřezal, oko jedno vyťal, zuby s dásněmi dolními do oust vrazil, lebku hlavy rozvrátil, až hned mozek z hlavy její s kusem kordu jeho v hlavě její v témž luoži zůstal, ruce tak hrozně posekal, že rána podle rány, jakoby nejschvále nožem řezána byla, se spatřily, kusy masa jak na těle i luoži jeho zůstaly a po smrti její se viděti mohly.“[1]
Z vraždy stal škandál prvej kategórie, o ktorom sa klebetilo na všetkých európskych kráľovských dvoroch, a obrovská hanba pre cisársky dvor. Vrahom totiž bol nepodarený ľavoboček cisára Rudolfa Don Julius Caesar markýz d’Austria a nešťastná obeť bola jeho milenka Markéta Pichlerová. Nebol to zďaleka jeho prvý výčin a cisárovi už definitívne došla trpezlivosť. Nevydarený potomok bol umiestnený do prísneho domáceho väzenia, kde po čase ochorel a zomrel. Pochovali ho v noci, potichu a v prítomnosti čo najmenšieho počtu svedkov.
Okrem farbistej postavy markýza Caesara ma zaujala nasledujúca pasáž: „své Mušli šlofpelc svůj davše“. Čo to je ten šlopfelc, ktorý vrah obliekol nešťastnej obeti?
Zikmund Winter, český spisovateľ a historik z 19. storočia vo svojej knihe Z rodiny a domácnosti staročeské uvádza: „Na konec dotázka učiněna buď, kterak naši předkové se oblékali do lože. Není z pramenů pochyby, že veliká většina měšťanských lidí chodívala spat slušně v nějakém lehčím šatě. Na cestu ze světnice do komory brávali sobě župany, jimž říkáno „šlofpelc“. Aha, takže šlopfelz je župan.
Lenže to je dosť zvláštne. My predsa poznáme župan ako „druh oblečenia príbuzný pyžamu. Vyrába sa prevažne z froté alebo hodvábu a nosí sa obyčajne po sprchovaní a kúpaní, aby zachytil zvyškovú vlhkosť… Je to jeden kus odevu, často bez gombíkov, ktorý sa upevňuje pomocou opasku okolo tela, môže byť doplnený aj kapucňou.“[2] Lenže to je súčasné vnímanie. A vlastne sa mýlil aj Winter, ktorý sa odvolával na dobový zdroj: „…O těch věcech dí Guarinoni nejprve to, že starým osobám sluší bráti na noc čepici, ale ta děrava budiž, aby jí ztrácel se výpar, však ne rozum. Kdo spí všecek oděn jsa, mívá z toho škodu a nečistotu. Také není zdrávo spáti ani jen v županech, poněvadž župan násilně v sobě dusí výpary“.
Citovaný Guarinoni bol taliansky šľachtic, lekár a prírodovedec Cristoforo Guarinoni Fontanus (Kryštof Guarinoni), ktorý pôsobil aj na dvore cisára Rudolfa II. Uvádzané zvyky sa teda týkajú obdobia jeho pobytu v Prahe na konci 16. storočia. V tom prípade je však použitie slova župan sporné, pretože Guarinoni, ako bolo vtedy zvykom, písal výlučne po latinsky. Skôr si teda myslím, že ide o Winterovu interpretáciu či preklad.
Slovo šlofpelc (veľmi pravdepodobne vytvorené spojením šlof z nemeckého schlafen, teda spať, a pelz, čo v nemčine znamená kožušina) ako druh nočnej košele nachádzame aj v iných zdrojoch zo 16. storočia. Až potom sa stal súčasťou pohodlného domáceho oblečenia, pričom neskôr ho nahradil práve župan.[3] Slovo župan je teda v češtine pomerne nové. Vokabulář webový, český internetový portál, ktorý obsahuje bohaté zdroje zo 14. a 15. storočia, ho na rozdiel od iných odevných výrazov nespomína vôbec.
Župan bol veľmi obľúbený v 19. storočí a dokonca v ňom bolo v ranných a skorých dopoludňajších hodinách dovolené prijímať návštevy. Samozrejme, nosilo sa pod ním oblečenie.
Na obrázku je americký herec William Gillette (1853 – 1937) v role Sherlocka Holmesa.
Z etymologického hľadiska je župan ďalším potomkom talianskeho giuppone alebo giubba (pôvodne arab. jubba), z ktorého už predtým čeština cez nemčinu získala slová šuba (kožuch) a jupka (ľahký ženský kabátik), ako popisujem v prvej časti tohto miniseriálu. Tentoraz však nedošlo k prenosu cez nemčinu, ale slovo prišlo priamo z taliančiny, konkrétne z benátskeho nárečia v tvare zupòn. V tejto súvislosti sa objavuje otázka naznačená už v nadpise tohto článku, teda či existuje vzťah medzi slovom župan ako druh oblečenia a župan ako hlava kraja (prípadne župa ako kraj). V podstate ma zaujímalo, či sa župan volá župan, pretože nosí župan.
Ide o zaujímavý problém, ale odpoveď znie – nie, nevolá, vôbec to spolu nesúvisí. V tomto prípade ide o homonymá. Slovo župan vo význame vysoký úradník, neskôr hlava územného celku v južných slovanských jazykoch kontinuálne existuje už od 8. storočia. Veľkožupan bol titul, ktorý používali už v 10. storočí neskorší srbskí králi, a slovo označovalo vysokého úradníka aj v iných slovanských jazykoch. Na Slovensku existuje zmienka o trenčianskom županovi Michalovi z roku 1193. Nie je známe ako a kedy sa slovo dostalo do staroslovienskej slovnej zásoby. Niektorí hovoria o latinčine[4], ďalší predpokladajú vplyv avarčiny či prabulharčiny (pozor, to nie je súčasná slovanská bulharčina, ale jazyk používaný turkickým kmeňom Bulgarov, ktorí v 7. storočí dobyli územie dnešného Bulharska a dali mu meno)[5]. Existuje aj pomerne zábavná špekulácia o pôsobení Chetitov.[6] Keď v etymológii nejaká cesta nevedie do Ríma, takmer určite vedie do Hatušy.
Hoci sa všeobecne sa nedá povedať, ako sa slovo župa respektíve župan do slovanských jazykov dostalo, platí že s oblečením nemá nič spoločné. Vlastne až na jednu výnimku. Okrem významu kraj znamenalo slovo župa v poľštine soľnú baňu. Pôvodne išlo o akékoľvek poplatky za kniežací monopol, ktoré v mene kniežaťa vyberal poverený úradník, żupca. V latinizovanej verzii sa mu hovorilo zuparius alebo zupanum a v Poľsku ho máme ho potvrdeného už v 13. storočí. Išlo o veľmi významnú funkciu vyhradenú pre šľachtických hodnostárov a dá sa teda predpokladať, že keď v 16. storočí župan ako oblečenie prišiel do Poľska (tiež z benátskeho zupòn), nosili ho aj župani.
Na rozdiel od českej verzie poľský żupan neoznačoval domáci odev, ale odev určený na nosenie vonku. Najprv ho takmer výlučne nosila iba šľachta a išlo o dlhý odev, vpredu otvorený, s dlhými rukávmi a radom gombíkov. Najprv sa nosil ako vrchný odev, od polovice 17. storočia sa na neho začal dávať kontuš (dlhý kabát) Na obrázku je poľský magnát Ján Radziwill v nádhernom župane.
Už pohľadu vidno, že išlo o honosný odev. V neskoršom období začali župan nosiť aj ďalšie vrstvy spoločnosti, pochopiteľne už z menej luxusných materiálov. Odev sa natoľko rozšíril, že sa od 17. storočia všeobecne považoval za súčasť poľského národného oblečenia, a to spolu s obľúbeným kontušom. Popularitu kontuša dokazuje aj kontušovka (poľ. kontuszówka), obľúbený nápoj poľskej šľachty pomenovaný práve podľa tohto oblečenia. U nás ju preslávil Švejk:
„Naproti seděl strážmistr se zbytkem kontušovky na dně lahve, držel Švejka kolem krku, slzy mu tekly po opálené tváři, jeho vousy byly slepeny kontušovkou a on jen breptal: „Řekni, že v Rusku nemají tak dobrou kontušovku, řekni, ať mohu klidně jít spát. Přiznej to jako muž.“ „Nemají.“ Strážmistr převalil se na Švejka. „Potěšil jsi mne, přiznal jsi se. Tak to má být při výslechu. Jsem-li vinen, nač zapírat.“
Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=lbARwvqu23g&ab_channel=jenyk.1975
Dlho som nevedel, o čo vlastne išlo, až pri príprave toho článku som si prečítal, že to bola silná pálenka z vodky aromatizovanej anýzom, badyánom, kmínom a koriandrom a ľahko osladenej medom.
Z poľštiny sa župan preniesol aj do iných jazykov. V litovčine sa z neho stáva žiponas, v bieloruštine, ruštine aj ukrajinčine жупан. Súčasne v ukrajinčine a ruštine existuje aj slovo зипун (zipun) u ktorého sa tiež predpokladá pôvod z talianskeho giuppone. Na rozdiel od županu, išlo o kratšie oblečenie.
Etymologicky je pozoruhodná jeho zhoda s tureckým zibun alebo zibin (prípadne zıbın). Nie je to však náhoda. Ešte predtým, než sa talianske giubbone presunulo ako zupòn na sever, prešlo ako zipoúni na východ do Grécka, kde trpezlivo čakalo na svoju príležitosť. Po dobytí Grécka osmanskými Turkami sa u Turkov uchytilo a stalo súčasťou tamojšej módy. Na rozdiel od poľského županu zibin nikdy nenosila iba šľachta, ale bol rozšírený medzi všetkými vrstavami. Okrem toho sa zipoúni presunulo aj na sever na Ukrajinu a do Ruska, kde sa z neho stal práve zipun.
Na obrázku je typický osmanský zibin zo 16. storočia.
Materiál bol očividne lacnejší, ale strihom ako keby poľskému županu z oka vypadol. V ženskej verzii sa so zibinu stal krátky kabátik. Tu je na obrázku cca z roku 1620:
Z turečtiny sa zibin šíri do jazykov porazených národov. V rumunčine sa z neho stáva zăbún, v srbčine zubun a nájdeme ho aj v kurdčine ako zibun.[7] Pri maďarskom zubbony sa ako možný pôvod uvádza turecké zibin aj priamo talianske giubbone (asi tiež cez benátske zupòn), vzhľadom na najväčšie rozšírenie v 16. a 17. storočí považujem za pravdepodobnejší ten turecký vplyv.
Zibin sa ako vrchný odev nosil dosť dlho a je veľmi pravdepodobné, že ho mali tureckí vojaci aj pri Viedni, kde im poľský kráľ Ján Sobieski uštedril drvivú porážku. Poľská šľachta vtedy na sebe nepochybne mala svoje obľúbené župany. Tak sa župan stretol so zibinom a obidva stmavli preliatou krvou. Ale to bolo v starých časoch. Tak ako župan, ktorý skončil ako kúpeľný plášť, svoj ústup zo slávy zažil aj zibin. Pokiaľ hľadáte pod týmto názvom dnes, nájdete slušivé detské oblečky v svetlých farbách. Brrr.
Pre úplnosť dopĺňam, že arabská jubba do turečtiny nevstúpila len nepriamo cez taliančinu, ale aj priamo z arabčiny. Vznikol tak cübbe, dlhý plášť, ktorý nosili hlavne duchovní a sudcovia. Tu ho máme:
Aj toto slovo sa dostalo do ďalších jazykov. Napríklad albánke xhybe sa definuje ako: „Dlhý vrchný odev, voľný až pri nohách…“[8] V rumunčine vzniká slovo giubea. Výrazná podobnosť s talianskym slovom skôr vyplýva z toho, že rumunčina je rovnako ako taliančina románsky jazyk, priamym predchodcom však bola osmanská turečtina.
A to už je naozaj všetko o neuveriteľnom putovaní arabského slova jubba, z ktorého sa v rôznych obdobiach a na rôznych miestach stalo rúcho, kabát so suknicou, prešívanica, kožuch, sukňa, čiapka aj dlhý plášť. Niektoré z odevov už vyšli z módy, iné sa používajú dodnes. Aj keď o svojom spoločnom predkovi ani nič nevedia.
Ďakujem za prečítanie, dúfam, že sa vám článok páčil a teším sa na vás nabudúce!
[1] https://badatele.net/kdyz-vrazdil-cisaruv-syn-krvave-posviceni-na-ceskokrumlovskem-zamku/
[2] https://sk.wikipedia.org/wiki/%C5%BDupan_(odev)
[3] https://www.npu.cz/publikace/odev-v-cechach-ve-stredoveku-a-ranem-novoveku.pdf (s. 69)
[4] https://www.juls.savba.sk/ediela/ks/2018/5/ks5-2018.pdf
[5] https://www.juls.savba.sk/ediela/ks/2013/4/ks2013-4.pdf
[6] https://www.juls.savba.sk/ediela/varia/19/Varia19.pdf
Zaujímavý článok. Smiem
sa opýtať, ako vnímate pravdivosť frázy „demokratická republika“, čo sa týka gréckeho pôvodu?
Dobrý deň, ďakujem za zaujímavú otázku. Tu sa spájajú dva jazykové zdroje, republika je z latinského rés publica (vec verejná) a nemá grécke korene. Demokratický je z skutočne z gréckeho dēmokratikós (vhodný pre demokraciu), pričom demokracia (dēmokratíā) znamená patriaca ľudu (démos). Takže demokratická republika je grécko-latinský výraz.