Dnešná omrvinka je venovaná veľmi zaujímavej kategórii slov. V slovenčine nemajú osobitné pomenovanie, ale po anglicky sa im hovorí mythonyms. Sú to slová alebo výrazy, ktoré pochádzajú z mýtov, legiend a folklóru. Zahŕňajú mená bohov, hrdinov, mytologických bytostí a miest spojených s mytológiou. Výrazy sa často používajú v medicíne (Achillova šľacha, Venušin pahorok), sú však aj súčasťou bežného jazyka. Pre účely tohto textu som sa teda rozhodol zaviesť novotvar mytonymá.
Z hľadiska klasifikácie sú mytonymá druh mojich obľúbených eponým, čo sú slová vytvorené z vlastných mien, značiek a podobne. Vo svojich v starších textoch som ich občas spomínal ako apelatíva, čo nebolo úplne presné. Apelatíva sú všeobecné podstatné mená ako také, eponymá iba také, ktoré boli vytvorené z vlastných mien a podobných zdrojov (žiletka, sendvič, majonéza atď.). Viac sa o nich môžete dozvedieť napríklad tu:
https://blog.etymologickeokienko.sk/blogEty/wp-admin/post.php?post=307&action=edit https://blog.etymologickeokienko.sk/blogEty/wp-admin/post.php?post=567&action=edit
A teraz už k mytonymám.
Hlavné zdroje mytoným v slovenčine sú latinské a grécke báje, ale našli by sa aj iné mytologické zdroje, Napríklad prekliatie do paroma odkazuje na slovanského boha Perúna. A keď vás trápi nočná mora, je to odkaz na Moru, prastarú zlú bytosť z (nielen) slovanskej mytológie (anglické nightmare má rovnaký význam aj pôvod).
V tomto seriáli (dúfam, že z toho bude seriál, pokiaľ vás téma zaujme) sa však zameriam na grécke mýty. Pochádza z nich prekvapivo veľa slov a fráz, častý je aj ich výskyt v medicíne (Achillova šľacha, Venušin pahorok). Jednotlivé vstupy pôjdu viac do hĺbky a rozhodol som sa ich radiť abecedne.
Začíname vo chvíli, keď z trójskych hradieb letí šíp, ktorý princ Paris (niekde sa tvrdí, že to bol v skutočnosti zamaskovaný boh Apollón) vystrelil na gréckeho hrdinu Achilla:
Achillova päta je známy mytologický príbeh o zraniteľnom mieste gréckeho hrdinu Achilla. Podľa legendy Achillova matka Thetis ponorila malého Achilla do rieky Styx, aby ho urobila nezraniteľným. Držala ho pritom za pätu, ktorá tak zostala zraniteľná. Tento príbeh sa prekvapivo nenachádza v Homérovej Iliade. Prvá zmienka o Achillovej (takmer úplnej) nezraniteľnosti sa objavuje v nedokončenej epickej básni Achilleis od rímskeho básnika Statia z 1. storočia n.l (uvádzam úryvok z anglického prekladu):
„…at they birth I fortified thee with the stern waters of Styx36 – ay, would I had wholly!“[1]
V preklade to zhruba znie: „Pri tvojom narodení som tvoje telo obrnila ponorením do vôd mocnej rieky Styx – kiež by sa mi to podarilo úplne!“
V poznámke 36 pod textom (kapitola 242, pozn. 36).[2] sa priamo spomína, že Achilla ponorila do rieky celého okrem päty.
Detailný opis Achillovej smrti po zasiahnutí päty šípom poskytuje Quintus zo Smyrny vo svojom diele Posthomerica (alebo Pád Tróje) zo 4. storočia n.l.
V súčastnosti sa výraz „Achillova päta“ používa na označenie slabého miesta alebo zraniteľnosti niekoho alebo niečoho inak silného. Po prvýkrát takýto význam použil v polovici 17. storočia, anglicko-írsky básnik Sir John Denham vo veršoch:
Leave then, said he, th’ invulnerable Keel,
We’ll find they’re feeble, like Achilles Heel.
Voľne preložené to znamená
Nechajme teda nezničiteľnú časť na pokoji, povedal
Nájdeme miesto, kde sú slabí, ich Achillovu pätu.
Frázu použil v roku 1810 aj anglický romantický básnik Samuel Coleridge, ktorý napísal: „Ireland, that vulnerable heel of the British Achilles! (Írsko, zraniteľná päta britského Achilla!)“.
Ďalšie slovo, ktoré pochádza z gréckych mýtov je afrodiziakum
Afrodiziakum – Afrodiziaká sú látky alebo prostriedky, ktoré skutočne alebo údajne zvyšujú sexuálnu túžbu alebo výkonnosť. Ľudstvo sprevádzajú od dávnych dôb. Už Rimania verili, že ustrice vzhľadom na svoj tvar a vzhľad posilňujú sexuálnu výkonnosť a konzumovali vo veľkom množstve pred milostnými hrami. Tvar vysvetľuje aj obľúbenosť špargle, mrkvy a banánov ako jedál údajne zlepšujúcich mužskú výkonnosť. Na Blízkom východe sa na tieto účely používala rastlina s latinským názvom Orchis mascula. Slovensky je to Vstavač mužský, čo má na prvý pohľad istý pikantný nádych. Ide však pravdepodobne iba o náhodu, Orchis (Vstavač) je rod čeľade vstavačovitých čo sú vlastne orchideje. Pôvodné pomenovanie rastliny odkazuje na tvar jej podzemných hľúz, ktorý zase pripomína mužské semenníky (grécky orchis). Afrodiziakálne účinky sa v 17 a 18 storočí pripisovali aj čokoláde, čo podľa mňa bol geniálny marketingový ťah.
Ako skutočné afrodiziakum sa používal prášok zo španielskych mušiek, čo bol prípravok vyrobený z chrobákov rodu Lytta, najmä druhu Lytta vesicatoria. Tieto chrobáky obsahujú látku kantaridín, ktorá síce fungovala prinajmenšom ako dráždidlo, bola však aj vysoko toxická.
Z etymologického hľadiska je slovo afrodiziakum odvodené od mena gréckej bohyne Afrodity. Bola to bohyňa lásky, krásy a plodnosti. Zobrazuje sa ako krásna žena, často nahá alebo čiastočne zahalená, niekedy v sprievode holubíc alebo labutí. Najznámejšia legenda o jej zrodení hovorí, že sa zrodila z morskej peny a existuje množstvo sôch a malieb, ktoré zobrazujú nahú alebo polonahú Afroditu v morskej mušli. Toto je napríklad slávny Botticelliho obraz Zrodenie Afrodity:
https://en.wikipedia.org/wiki/The_Birth_of_Venus#/media/File:Sandro_Botticelli_-La_nascita_di_Venere–Google_Art_Project-_edited.jpg
Romantickú líniu tak trochu kazí skutočnosť, že tá morská pena vznikla potom, čo titán Kronos vykastroval svojho otca Uránia a jeho semenníky hodil do mora. O titánoch ešte budem hovoriť v ďalších dieloch, zatiaľ teda len toľko, že išlo o prvú generáciu bohov nasledujúcu hneď po prvotných božstvá Urániovi (nebo) a Gaiii (zem). Vykastrovaním Uránia Kronos symbolicky oddelil zem od neba.
Treba uviesť, že Homér v Iliáde (5. spev) uvádza, že Afrodita je dcérou Dia a bohyne Diony.
Hoci sa bohyňa často spája s božskou láskou, krásou a duchovným či nebeským svetom, rozhodne sa neodťahuje od fyzickej stránky lásky. Práve s týmto aspektom súvisí príbeh o tom, prečo kohúty kikiríkajú nad ránom. Stalo sa to v dobe, keď bola Afrodita vydatá za božského kováča Hefaista. Nebolo to šťastné manželstvo. Hefaistos kríval, večne len trčal vo svojej dielni, ustavične hútal nad novými vynálezmi a navyše smrdel potom a sírou. Niet žiadny div, že vášnivá a zanedbávaná Afrodita si našla milenca. Bol to boh vojny Ares, ktorý bol silný, svalnatý a neúnavný, takže si s nim mohla naplno užívať celú noc. Viedlo to k pikantnej situácií, ktorú s veľkou chuťou popísal Homér v Odysey (8. spev, r. 266 – 369)
Išlo o to, že aj keď Ares nemal príliš veľkú mozgovú kapacitu, predsa len si uvedomoval, že nasadiť parohy inému bohovi nemusí byť práve zdravé, takže dôsledne dbal na to, aby sa vytratil pred tým, než do spálne vstúpi ranné slnko. Dobre totiž vedel, že Helios, boh slnka, vykecá všetko, čo vie, a hneď by ich naprášil Hefaistovi. Takže pred dvere spálne postavil svojho služobníka Alektryona, ktorý ho mal prebudiť pred úsvitom. Alektryon však jedného dňa zaspal a slnko nakúklo do spálne. O tom, čo nasledovalo potom, už nechám hovoriť Homéra v nádhernom preklade Miloslava Okála (ospravedlňujem sa za dĺžku, ale je to skutočne skvostné):
Pevec už na lýre hral a začínal prekrásnu pieseň
o láske Area s bohyňou lásky s čelenkou krásnou,
ako sa potajme v paláci Héfaista prvý raz stretli,
o daroch, ktoré jej dal, a o tom, jak poškvrnil lôžko
Héfaista vládcu, a jak mu to nakoniec povedať prišiel
Hélios, ktorý ich videl, keď práve sa spojili v láske.
Hefaistos to nezobral na ľahkú váhu a kul pomstu:
Len čo Héfaistos vypočul túto bolestnú správu,
premýšľal o pomste v srdci a odíduc do svojej vyhne,
položil ohromnú nákovu na klát a skúval hneď siete,
nezlomné, nerozpojné, že pevne do nich sa chytia.
Keď však už zhotovil sieť, tu zlostiac sa na boha vojny,
odišiel do svojej spálne, kde bolo ľúbostné lôžko.
Okolo podstavcov lôžka tam jemné ovinul siete,
iné zas zhora, až z povaly domu, nad posteľ spustil,
siete sťa z pavučín jemné, že nikto ich nemohol zbadať,
ani nik z blažených bohov. Tak chytrácky ukuté boli.
Dopadlo to presne tak, ako Hefaistos dúfal:
„Rýchlo poď na lôžko, milá [Afrodita], poď okúsiť rozkoše lásky!
Héfaistos nie je už doma, bo práve odchádza niekam
na ostrov Lémnos, ta k sintinským chlapom barbarskej reči.“
Takto to [Ares] riekol a myšlienka na lôžko bola jej milá.
Len čo si na lôžko ľahli a zdriemli, tu okolo nich sa
obtiahli majstrovské siete, čo zhotovil Héfaistos umný;
nemohli ani údami pohnúť a ani ich zdvihnúť.
Vtedy už bolo im jasné, že nijako nemôžu utiecť.
Čoskoro pribehol k nim aj slávny kuľhavý majster.
Pobúrený Hefaistos zvolal všetkých bohov a očakával, že sa mu dostane ľútosti a pochopenia. =Uplne tak to nedopadlo:
Takto to riekol a bohovia zbehli sa k palácu z bronzu.
Prišiel ta Poseidón, zemetras mocný, a prišiel ta štedrý
Hermés a prišiel aj vládca Apollón, výborný strelec.
Bohyne zdržala hanba a všetky zostali doma.
Na prahu paláca zastali bohovia, darcovia dobra:
blažení bohovia všetci vybuchli búrlivým smiechom,
uvidiac majstrovské dielo, čo dôvtipný Héfaistos ukul…
…Tieto a takéto reči tam bohovia navzájom viedli,
Apollón vládca, syn Diov, však takto oslovil Herma:
„Hermés, splodený Diom, ty posol a pôvodca šťastia,
chcel by si dať sa tak mocnými putami zovrieť, ak, pravda,
mal by si so zlatou bohyňou lásky sám na lôžku ležať?“
Zábavné na tom je, že sa to veľmi ľahko mohlo stať. Ono toti6 Ares, nehľadiac na jeho fyzické kvality, bol tak trochu natvrdlý a moc sa s ním o ničom okrem vojny hovoriť nedalo. A Afrodita predsa len túžila po troche inteligentného rozhovoru pred sexom, po sexe, či snáď aj namiesto neho a to s Aresom akosi nešlo. Takže si našla si aj rýchlonohého Hermesa, ktorému, ako je vidno z nasledujúcej ukážky nechýbala vtipnosť a pohotová myseľ:
Olympský posol a záhubca Arga mu na to zas riekol:
„Ak by sa mohlo to stať, nuž, Apollón, výborný strelec,
nech by ma trebárs aj tri razy toľké zvierali putá,
nech by sa dívali bohovia všetci a bohyne všetky,
chcel by som so zlatou bohyňou lásky sám na lôžku ležať.“
Takto to riekol a bohovia veční smiali sa nahlas.
Nesmial sa jedine Zeus, sám starý zvodca, ktorý nakoniec Hefaista presvedčil, aby nešťastných milencov prepustil. Rozzúrený Ares potom premenil nedbanlivého Alektryona na kohúta (kohút je grécky alektryon), aby už nikdy nezabudol ohlásiť slnko. A preto kohúty kikiríkajú pred úsvitom.
Pokračujeme zo slovom Amazon.
Amazon ako názov rieky pochádza od španielskeho conquistadora Francisca de Orellana. Počas výpravy v 16. storočí sa jeho skupina stretla s bojovnými domorodými ženami, ktoré im pripomenuli grécke Amazonky. Orellana potom pomenoval rieku Rio de las Amazonas. Amazonky boli v gréckej mytológii kmeň bojovných žien, ktoré žili bez mužov, vládli si samy a boli známe svojimi bojovými schopnosťami. Legenda, podľa ktorej si odstraňovali pravý prsník, aby sa im lepšie strieľalo z luku, je až novšieho dáta, v starovekom Grécku sa Amazonky zobrazovali s obidvomi prsníkmi.
Spoločnosť Amazon (pôvodne Cadabra) sa pomenovala podľa rieky Amazon.
Ďalším slovom odvodeným od mýtickej postavy, aj keď si človek na prvé počutie možno neuvedomí, je atlas.
Atlas – Slovo „atlas“ ako označenie pre zbierku máp pochádza z gréckeho mýtu o titánovi Atlasovi. Po porážky titánov vo vojne s olympskými bohmi bol Atlas odsúdený niesť nebeskú klenbu na svojich pleciach. Podľa legendy ho Herkules dočasne vystriedal počas plnenia svojich dvanástich úloh, aby Atlas mohol pre Herkula ukradnúť zlaté jablká zo záhrady Hesperidiek (11. úloha).[3] Podľa ďalšej legendy sa Atlas neskôr zmenil na skalu, keď mu hrdina Perseus ukázal hlavu zabitej medúzy.[4] Síce to príliš časovo nesedí, pretože Perseus bol Herkulov prastarý otec a Herkules by sa so skameneným Atlasom moc porozprávať nemohol, ake zase nemôžeme od starých mýtov očakávať matematickú logiku a presnosť.
V 16. storočí flámsky kartograf Gerardus Mercator použil obraz Atlasa nesúceho zemeguľu na obálke svojej zbierky máp. Tu ju máme:
https://www.buchfreund.de/produkt-vorschau-bild/112028847/450/290/atlas-sive-cosmographicae-meditationes-de-fabrica-mundi-et-fabricati-figura.jpg?dataSource=1
Latinský nápis na obrázku hovorí: „Atlas alebo Kozmografické úvahy o štruktúre sveta a jej zobrazenie“. Text v rámčeku po obrázkom hovorí: „Gerardus Mercator z Rupelmonde, autor a kozmograf, venuje osvietenému vojvodovy z Jülichu, Cleves a Bergu. Vydané na základe udeleného privilégia.“
Odvtedy sa zbierke máp hovorí atlas. Od mena titána Atlasa vzniklo cez grécke Atlantikós (Atlasov) aj pomenovanie Atlantického oceánu a fiktívneho kontinentu Atlantídy.
Atlas sa tiež sprostredkovane zaslúžil o ďalšie mytonomá. Bol totiž otcom Masie, podľa ktorej Rimania pomenovali mesiac máj. Maia bola matkou Hermesa, podľa ktorého vzniklo slovo hermetický, a ten zase v už popísanom ľúbostnom vzťahu s Afroditou splodil Hermafroditusa, od ktorého je odvodené slovo hermafrodit. Podrobnejšie sa k uvedeným slovám vrátim neskôr.
A to už je na dnes všetko. V seriáli o mytonymách budem rád pokračovať, pokiaľ sa vám bude páčiť.
Ďakujem za prečítanie, dúfam že sa vám článok páči a teším sa na vás nabudúce!
[1] https://www.theoi.com/Text/StatiusAchilleid1A.html
[2] https://www.theoi.com/Text/StatiusAchilleid1A.html#35
[3] https://sk.wikipedia.org/wiki/Herakles_(mytol%C3%B3gia)#Jeden%C3%A1sta_%C3%BAloha:_zlat%C3%A9_jablk%C3%A1_Hesperidiek
