Seriál o slovenských a anglických prísloviach a porekadlách začínam frázou „Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva“. Tiež je známa vo verzii „Ako sa do lesa volá, tak sa z lesa ozýva“. Fráza je všeobecne známa, aj keď v literatúre sa spomína zriedkavo (pozoruhodnú výnimku nájdete na konci článku). Vyjadruje, že človek vždy dostane za svoje činy primeranú odplatu. Niekto tomu hovorí karma, iný zase zákon akcie a reakcie, v každom prípade ide o veľmi rozšírený koncept.
Alternatívne možnosti zahŕňajú (bez obmedzenia) „Aký požičaj, taký vráť“, „Aké si to urobíš, také to máš“ či „Ako si ustelieš, tak budeš ležať“. Hoci sa aj tieto tvary skôr používajú na vyjadrenie negatívnej reakcie na negatívne konanie, nie je to úplne jednoznačne povedané. Na to slúžia varianty ako Kto mečom bojuje, mečom zahynie alebo Kto seje vietor, žne búrku. V obidvoch uvedených prípadoch ide o parafrázu na biblické verše, v tom prvom je to Matúš 26:51-52: „hľa, jeden z tých, čo boli s Ježišom, vystrel ruku, vytasil meč, udrel veľkňazovho sluhu a odťal mu ucho. 52 Vtedy mu Ježiš povedal: Vráť svoj meč na jeho miesto! Lebo všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú.“[1] Druhý odkazuje na Ozeáš 8:7: „Lebo vietor sejú a budú žať víchricu“, prípadne Príslovia 22:8 „Kto seje neprávosť, bude žať skazu“ a Galatským 6:7 „Nemýľte sa! Boh sa nedá vysmievať, lebo čo človek rozsieva, bude aj žať.“. Dôraz na to, ako by mala vyzerať reakcia na nevhodné konanie, vyjadrili ľudové múdrosti „Na hrubé vrece, hrubá záplata“ či (už zastaralé) české „Špicatý klín na zavilý suk“.
Ako to však bolo s tým volaním a ozvenou? Kde toto príslovie vzniklo a kde všade sa používalo?
Pokiaľ sa obmedzíme na slovanské jazyky, okrem slovenčiny nájdeme identické alebo veľmi podobné obrazy v češtine: „Jak se do lesa volá, tak se z lesa ozýva“, ruštine „Как аукнется, так и откликнется (Ako sa do lesa volá, taká je odpoveď)“, bulharčine „Каквото повикало, такова се обадило. (ako sa volá, taká je odpoveď). V slovinčine existuje zriedkavá verzia „Kakor se v gozd kliče, tako odmeva (Ako sa do lesa volá, taká je ozvena)“. V modernej poľštine sa mi príslovie nájsť nepodarilo, aj keď v sliezskom nárečí existuje ojedinelý prípad príslovia „Jaki głos do lasu, taki nazad“.
Podstatne bohatšie výsledky získame, keď sa pozrieme ďalej na západ. Či už ide o nemecké „Wie man in den Wald hineinruft, so schallt es heraus.“, dánske „Som man råber i skoven får man svar“, nórske „Som man roper i skogen, får man svar“, či švédske „Som man ropar i skogen får man svar”, všade to v preklade znamená to isté – Ako človek do lesa volá, takú dostane odpoveď. Mimochodom, všimnite si mimoriadnu podobnosť verzii v jednotlivých škandinávskych jazykoch. Zo Švédska sa príslovie prenieslo do susedného Fínska, kde má tvar „niin metsä vastaa kuin sinne huudetaan (les odpovedá tak, ako sa do neho volá“.
Nedá sa presne určiť, či litovská verzia „Kaip pamiškėj šaukia, taip miške atsiliepia (Ako sa volá do divočiny, tak les odpovie)“ vznikla zo škandinávskych jazykov alebo nemčiny, je však pravdepodobné, že bola zdrojom už spomínanej ruskej verzie. Poľština, ktorá zvyčajne slúži ako prostredník medzi nemčinou a ruštinou (prípadne cez češtinu), v tomto prípade nefunguje.
Vráťme sa k nemeckej verzií, ktorou sa to všetko začalo. Príslovie pochádza z ranného stredoveku. Nemecký básnik Friedank vo svojej zbierke Bescheidenheit (1233) píše: „Swie man ze walde rüefet, dazselbe er wider güefet“[2], čo v preklade znamená Ako sa volá do lesa, taká je ozvena.
Pre anglickú časť som si z mnohých anglických prísloví vyjadrujúcich adekvátnu odplatu za vykonané skutky vybral príslovie tit for tat. Často sa spomína „What goes around, comes around“, to je však moderné príslovie s pôvodom v roku 1962[3]. História idiómu tit for tat je podstatne staršia.
V pôvodnej verzii to nebolo tit for tat, ale tip for tap a vďačíme za neho bitke pri Agincourte. To bola jedna z bitiek počas storočnej vojny, v ktorej anglickí a welšskí strelci svojimi dlhými lukmi zmasakrovali výkvet francúzskeho šľachtictva a veľké množstvo šľachticov padlo do zajatia. Medzi nimi aj synovec francúzskeho kráľa, Charles, vojvoda orleánsky. Politicky išlo o veľmi významného hráča, ktorý bol okrem iného vysoko v následníckej línii na francúzsky trón. Angličania sa teda rozhodli neprijať výkupné, čo bolo inak zvykom, a vojvodu väznili celých 25 rokov. Teda, väznili ako väznili. Zase si to nesmieme predstavovať tak, že by vysokopostaveného šľachtica nechali úpieť niekde v kobke na zhnilej slame. V skutočnosti mu až na slobodu nič nechýbalo, žil v podstate tak ako by žil vo Francii. A keďže bol mladý (v čase bitky pri Agincourte mal 19), bohatý a znudený, venoval sa obľúbenému šľachtickému športu, a to lovu krásnych žien. Aby si svoje úspechy lepšie pamätal, písal o tom ľúbostné poémy, ktoré patria k skvostom stredovekej milostnej poézie. Vo svojej zbierke Fortunes Stabilnes (známej ako Anglická kniha lásky) napísal tieto verše:
The marchaunt wijf/nay þe doughter of burgeys
With giftis grete to fresshe them in a-ray
So maist thou when ther fauoure best y gesse
But what a cherlis doughtir dawbid in clay
As strokis grete not tippe. nor tapp/do way
But loke who that most fowlist kan bigynne
The rewdisshe child so best lo shalle he wynne[4]
V prepise do modernej angličtiny to znie:
You may greet the merchant’s wife,
undoubtedly the daughter of a burger,
by surprising her with gifts of adornment
when you correctly guess her disposition toward you
But you can win a churl’s daughter bespattered with dirt
by using heavy blows (don’t bother with mere tips and taps!)
, but whoever begins does it most harshly
so that he best obtains the uncouth girl’s affection.
Vojvoda tu, nie príliš gentlemansky, naznačuje, že ženy zo stredného stavu si možno získať darmi, ale na sedliakovu (churl je staré slovo pre sedliaka) dcéru zamazanú od hliny treba zhurta. Žiadne tip alebo tap (teda ľahký úder alebo klepnutie), ale great strokes. Rád by som si myslel, že tým vojvoda nemyslel fyzické údery, ale istý si tým byť nemôžem. Predsa len to bol hlboký stredovek.
Spojenie tip for tap tam po prvý raz spomenul básnik George Gascoigne v diele The Adventures of Master F. J. v roku 1577. William Shakespeare frázu upravil na tap for tap a vložil ju do úst tlstému pôžitkárovi Falstaffovi v hre Henrich IV (1597): „Maister Gower, if they become me not, hee was a foole that taught them mee: this is the right fencing grace, my Lord, tap for tap, and so part faire.[5] („Master Gower, if they become me not, he was a fool that taught them me. This is the right fencing grace, my lord; tap for tap, and so part fair.“).
Verziu tit for tat prvýkrát nájdeme v hre anglického dramatika Johna Heywooda Spider and the Flie z roku 1556. Práve táto verzia sa nakoniec ujala a používa sa až do dnešných dní.
Na záver by som ešte spomenul sľúbenú ukážku z literatúry. Väčšina čitateľov asi bude poznať geniálne dielko Zdeňka Jirotku Saturnin. Pokiaľ ste to nečítali, určite si ho zaobstarajte. Je to staršia vec, ešte z roku 1942, ale na zábavnosti to nič nestratilo. O takmer 80 rokov na knihu nadviazal Miroslav Macek s ďalšími Saturninovými dobrodružstvami. Je to milé, ale už to nie je úplne ono. Čo teda Jirotkov hrdina hovorí o prísloviach:
„Jednou jsem zkoušel ozvěnu a volal jsem do lesa. Náhodou tam byl hajný, měl zlost, že plaším zvěř, a to, co na mne zahulákal, ani nechci opakovat. Rozhodně je blbost, že jak se do lesa volá, tak se z lesa ozývá. Já jsem volal docela slušně.“[6]
Mimochodom, keď už spomínam Saturnina a príslovia, nemôžem nespomenúť Tetu Kateřinu, postavu z knihy známu tým, že si neustále pletie rôzne príslovia. Napríklad, ako uvádzam v napise, Ako sa do lesa volá, kým sa ucho neutrhne. Jav, pri ktorom si postava neustále pletie slová alebo frázy sa v angličtine volá malapropism. Pomenovanie má zaujímavú históriu. Najprv išlo o francúzsku frázu „mal à propos“ (doslovne zle umiestnené, prenesene nesúvisiace, nerelevantné). Podľa nej pomenoval anglický dramatik Richard Sheridan vo svojej hre Rivali (The Rivals, 1775) postavu Mrs. Malaprop, ktorá je charakteristická tým, že si neustále pletie rôzne príslovia. A hra sa stala natoľko populárnou, že podľa postavy pomenovali celý jav.
Samozrejme, takéto popletkovstvo sa neobmedzuje iba na Sheridanovu hru. Ako komický prvok ho nájdeme už u Shakespeara a jeho význačným predstaviteľom je aj Hynek Kaplan, svojrázny židovský emigrant z geniálneho dielka Lea Rostena „Pan Kaplan má třídu rád“ (1937).
A to už je na dnes všetko.
Ďakujem za prečítanie, dúfam, že sa vám článok páčil a teším sa na vás nabudúce!
[1] https://www.bible.sk/cz/ekumenicky/matus/26/51
[2] https://www.kreuzkirche-dresden.de/fileadmin/user_upload/Veranstaltungen/Gemeinde/Predigten/2016-03-06_Predigt_Laetare.pdf
[3] https://www.quora.com/Where-did-the-quote-What-goes-around-comes-around-come-from
[4] https://books.google.sk/books?id=C6A5AAAAcAAJ&pg=PA460&lpg=PA460&dq=%22With+giftis+grete+to+fresshe+them+in+a-ray%22&source=bl&ots=AOdv0lH8Vi&sig=ACfU3U2MDkQC2NmoXXt5TzVxkhJIxxy1BQ&hl=en&sa=X&ved=2ahUKEwisrdHklsGCAxWcQ_EDHV70C10Q6AF6BAgNEAM#v=onepage&q=%22With%20giftis%20grete%20to%20fresshe%20them%20in%20a-ray%22&f=false
[5] https://quod.lib.umich.edu/e/eebo/A11974.0001.001/1:2?rgn=div1;view=fulltext
[6] https://www.pppuo.cz/soubory/pro_pedagogy/doporucujeme/Frazeologie__filipika_a_ironie_v_Saturninovi.pdf
