Tento text vznikol trochu záhadným, ba až mystickým spôsobom. Pozeral som si na Google Analytics štatistiky, aby som videl, aký som obľúbený (nie že by som o tom čo i len na chvíľu pochyboval!) a objavil som tam záznam, že si čitateľ prečítal môj článok o tom, ako dostať košom. Vždy ma poteší, keď si niekto prečíta môj text, jediný problém bol v tom, že tento som vôbec nenapísal. Vážne netuším, ako sa tam ten záznam dostal, ale bolo by okamžite jasné, že sa dá urobiť jediná vec – sadnúť si a článok napísať. Tu ho teda máte.
Dostať (či dať) košom je pomerne známe príslovie. Používa sa na vyjadrenie odmietnutia návrhu či žiadosti, pôvodne žiadosti o ruku. Dostať košom teda znamená byť ohrdnutý. Dať košom zase naopak poslať nápadníka ku všetkým čertom. Pomerne dosť výskytov je v prvorepublikovej a vojnovej literatúre, napríklad v Nižňanského Práve prvej noci („Si namyslený, priateľ môj, – rozosmial sa gróf rozpačito, – až smiešne namyslený. Ak sa nemýlim… dostal si košom“), v diele dramatika Ferka Urbánka („O dcéru, ktorá sa má vydávať, uchádzal sa i Remeš, ale dostal košom a sľúbil pomstu“ ), prípadne v v knihe Zelený mlyn od Petra Kompiša („Rusovlasá pani Lina ponúkla sa dievča hojdať. Keď dostala košom, vyzvedala sa jej, či jej neni na Zelenom clivo, či by nechcela do mesta do škôl, do ústavu lebo do kláštora.“). V poslednej ukážke už môžeme vidieť prenesený význam, kde sa odmietnutie už nevzťahuje len na žiadosť o ruku. V klasickej Zátureckého knihe Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia. Všeobecné pravidlá múdrosti a opatrnosti sa však nespomína, je tam len košom udretý (variant spojenia mechom udretý, teda menej intelektuálne obdarený jedinec).
Výraz nájdeme aj v češtine (dostat/dát košem), poľštine (dać/dostać kosza), maďarčine (kosarat adni/kapni) a ukrajinčine („діста́ти/дава́ти одкоша́ (відкоша́)“. Zaujímavé je, že v poľskej, maďarskej aj ukrajinskej verzií je kôš v akuzatíve, teda dostať kôš.
Do všetkých uvedených jazykov sa spojenie dostalo z nemčiny, kde má formu Einen korb kriegen (aj tu je v akuzatíve). Pôvod siaha do hlbokého stredoveku, čias, keď sa romantickej láske príliš nedarilo. Hoci sa mladé duše túžili spojiť v akte vášnivej lásky, krutí príbuzní tomu často nepriali. Ako vieme z povestí a legiend, bývalo dobrým a osvedčeným zvykom, že neprajúci otec (v horšom prípade manžel) zavrel roztúženú dievčinu do vysokej veže a nechal nápadníkov, nech si aj krky dolámu, keď skúsia na vežu vyliezť. A myslel si, že má svätý kľud a pokoj.
To však nepoznal vynaliezavosť nežného pokolenia. Taká dievčina sa vo veži nudila, po mládencovi túžila i z okna mu kôš spustila, v ktorom ho pomocou kladky vytiahla k sebe do komôrky. A splývanie duší mohlo začať.
Na začiatku sme si však povedali, že príslovie slúži na vyjadrenie odmietnutia romantickej žiadosti. A tu naopak vidíme, že žiadosti bolo vyhovené. Ako došlo k takému posunu? Tu treba vyjsť zo skutočnosti, že taká šľachtičná vo veži bol veľmi lákavý objekt túžby. Mladá, pekná, nedostupná – ktorý mladík by odolal. A tak sa pod vežou objavili aj takí, o akých dievčina vôbec nestála. A prosili a naliehali, na lutnu vyhrávali a očakávanému nápadníkovi miesto zaberali. Aby sa ich dievčina zbavila, poslala im kôš bezo dna, takže keď do neho nežiadúci nápadník nastúpil a tešil sa na jazdu do výšav, ostal s otvorenými ústami stáť na zemi a s hlúpym výzorom pozerať smerom hore. A ten kôš mu potom pre dobrú mieru ešte niekedy hodila na hlavu. Takže dostal kôš alebo aj košom.
Aspoň tak to bolo v stredoveku. Po čase tých stredovekých hradov a veží ubudlo, ani príbuzní už neboli takí prísni, tak sa aj zvyk musel zmeniť. Pekný popis k tomu nájdeme v Škandinávii, konkrétne v Dánsku, kde má príslovie formu at få en kurv, a Švédsku s tvarom få korgen. Do obidvoch krajín sa fráza tiež preniesla z Nemecka.
V knihe Dagligt Liv i Norden i det sekstende Århundrede (Každodenný život v severských krajinách v 16 storočí) sa píše toto:
„Ďalším zvykom bolo dať nešťastného nápadníka do koša bez dna, aby ním prepadol. V 16. storočí a ešte aj na začiatku 17. storočia sa používal výraz: „prepadnúť cez kôš“ (at falde igennem kurven). V Coldingovom dánsko-latinskom slovníku z roku 1626 sa to teda prekladá ako: cadere uxore, pati repulsam (odmietnuť ponuku na sobáš)… A v jednom spise z polovice 17. storočia sa píše: „On sa jej dvoril, ale ona sa s ním rozišla a dala mu bezodný kôš, cez ktorý prepadol…“ Neskôr sa však tento zvyk v severských krajinách zmenil. Upustilo sa od drsného žartovania, keď sa nápadník nechal prepadnúť cez kôš bez dna. Namiesto toho sa kôš jednoducho umiestnil ako symbol pred dvere. Práve o tejto podobe zvyku sa zmieňuje nasledujúci verš Fransa Hansena z roku 1731:
Už mnoho rokov sa totiž praktizuje,
že pri dverách mnohých nápadníkov visí bezodný kôš.
(Thi det i mange år er praktiseret før,
at bundløs kurv er hængt for mangen bejlers dør.)
Ale keď sa upustilo od zvyku nechať nápadníka prepadnúť cez kôš, čoskoro sa zabudlo, že kôš musí byť bez dna. Už koncom 18. storočia bolo vo Švédsku bežné príslovie „dostať košík“ a nepochybne v tom istom čase aj v Dánsku zodpovedajúce príslovie: „dostať košík“, „dať košík“, bez akejkoľvek pripomienky, že košík musí byť bez dna…“
A ono to bolo vlastne dobre. Celé to vysvetlenie o dievčine, ktorá svojho milenca vytiahne na vysokú vežu, totiž riadne pokulháva. Poďme sa na to pozrieť logicky. Veže stredovekých hradov bývali dosť vysoké. Museli byť, jednou z ich úloh totiž bolo ochrániť obyvateľov hradu pri nepriateľskom útoku. Tu máme jednu typickú:
Zdroj: https://unsplash.com/photos/roqJ4FFEq2s
Veža zvyčajne merala 30 stôp, teda cca 9 m, ale bývali aj podstatne vyššie. Veža na doverskom hrade meria 24 m, londýnsky Tower má 27 m a najvyššiu vežu v Anglicku majú na hrade vo Varwicku – 39 m.[1]
Taký mladý rytier mohol aj bez brnenia vážiť 70 kíl. Nie je šanca, aby ho mladá dievčina vytiahla do takej výšky. Poviete si, že ale veď mala kladku, lenže nie je kladka ako kladka.
To, čo údajne používali v stredoveku na vyťahovanie nápadníkov do veže, vyzeralo takto.
Zdroj: https://interestingliterature.com/2020/02/cursor-mundi-medieval-poem-dialect-analysis/
Obrázok pochádza z rozsiahlej zbierky piesní minesangerov (nemecká obdoba trubadúrov) v strednej hornonemčine, skompilovanej v Zurichu medzi rokmi 1300 a 1340 na objednávku šlachtickej rodiny Manesse. Zbierka nesie názov Codex Manesse, auch „Große Heidelberger Liederhandschrift” (Codex Manesse tiež známy ako „Veľký heidelberský spevník)“. V súčasnosti je uložená v knižnici Univerzity v Heidelbergeru a obsahuje 137 nádherných ilustrácii vrátane vyššie uvedenej kladky.
Ako môžeme vidieť, dievčina na obrázku obsluhuje navijak. To by síce mohlo pomôcť, koniec-koncov pomocou navijakov sa vyťahovali aj muži zo studní, ale zase nezabúdajme na výšku veže, trenie a nemožnosť pomáhať pri vyťahovaní (ten studniar sa aspoň mohol oprieť o steny a nechať obsluhu rumpálu trochu vydýchnuť). V každom prípade je to dosť nepravdepodobné, pokiaľ teda nemala silu ako Helenka Fibingerová. Pre mladšie ročníky – Helenka bola povestná športovkyňa, ktorá doteraz drží rekord v hode guľou. Mierne povedané, bola značne mohutnej postavy. Verte mi, od Helenky by ste nechceli jednu dostať. Tu ju máme:
Hovorí sa, že v časoch svojej najväčšej slávy vytlačila v benchpresse 175 kilo a robila drepy s 250 kilovou činkou.
Takže Helenka by toho mládenca v pohode zvládla vytiahnuť aj v brnení a s mečom, možno aj s koňom. Na druhej strane sa dá do istej miery pochybovať, či by sa mládenci húfovali práve pod vežou s Helenkou.
A navyše je dosť nepravdepodobné, že by žiarliví príbuzní dovolili uväznenej šlachtičnej do komôrky namontovať výkonný naviják. Je síce pravda, že stredovekí rytieri bývali v dôsledku neustáleho mlátenie do prilby mierne nasprostalí, ale zase úplne hlúpi neboli.
Radšej sa presuňme do Španielska, kde sa dávalo košom menej komplikovane, ale rovnako drsne. V Španielsku sa na odmietnutie romantického návrhu používa fráza „dar calabazas a alguien“, čo v doslovnom preklade znamená „dať niekomu tekvice“. Áno, tekvice. Hoci sa výraz dar calabazas a alguien datuje do konca 17. storočia, spojenie medzi tekvicami a odmietnutím sa zdá byť založené na starogréckom presvedčení, že tekvice pôsobia ako antiafrodiziakum. V stredoveku kňazi odporúčali jesť semienka tekvice počas modlitieb na odháňanie nečistých myšlienok a dokonca sa verilo, že žuvanie semienok tekvice pomáha dodržiavať sľub cudnosti.
Podľa niektorých zdrojov boli nápadníci v niektorých vidieckych oblastiach Katalánska pozvaní na jedlo do domu dievčaťa, kde im ponúkli buď cigaru alebo tekvicu. Ak nápadníkovi ponúkli cigaru, znamenalo to, že rodina prijala zasnúbenie; ak mu podali tekvicu, znamenalo to, že nebol dobre prijatý a musel odísť. V podstate chudákovi povedali „Tu máš niečo na skľudnenie“.[2] Dosť drsné. Zaujímavé je, že podobnú frázu nájdeme okrem tej s košom aj v ukrajinčine. Tam má tvar дати гарбуза (dať tekvicu).
Odmietnutie vo forme jedla podaného pytačovi nájdeme aj v Poľsku, kde sa okrem už spomenutého košíka mohla mládencovi naservírovať aj čierna polievka (polievka zo zvieracej krvi), prípadne sa mohol na stôl položiť veniec z hrachových kvetov. To všetko znamenalo „Daj si odchod“.
S tradíciou drsných odmietnutí pokračujem do Francúzska, kde sa používa fráza prendre un râteau. Znamená to toto:
Zdroj: https://www.quora.com/How-do-you-translate-the-French-idiom-Se-prendre-un-r%C3%A2teau-in-English
Au!
Doslova je to „vziať hrable (voľnejšie stúpiť na hrable)“ a okrem odmietnutia v láske to znamená zlyhať vo všeobecnosti. Skoro som začal pochybovať, či sú Francúzi skutočne takí romantici, kým som si neprečítal[3], že fráza je len modifikáciou staršieho prendre un rat (doslovnevzať krysu, prenesene neuspieť, zlyhať), ktoré sa používalo v začiatkoch používania strelných zbraní. Keď pištol nevystrelila, povedalo sa, že chytila krysu (pris un rat).
Dnešné putovanie po odmietnutiach v láske zakončím v Anglicku, kde sa k situácii údajne pristupovalo o dosť taktnejšie. Hovorí sa, že keď chcel gentleman vyjadriť svoje city, pristúpil k dáme svojho srdca so zrkadielkom, pozrel sa do neho a keď dáme súhlasila, pozrela sa tiež a ich obrazy splynuli rovnako ako ich duše. Pokiaľ mala dáma inú predstavu o ženíchovi, nežnou rúčkou zrkadielko chytila a obrátila ho smerom dole (po anglicky turn down). Tak sa vec zmietla zo stola s noblesou aj bez košov, tekvíc či dokonca hrabiel.
Žiaľ, pre toto pôvabné vysvetlenie neexistujú žiadne podporné dôkazy, musí sa teda považovať za nepreukázané. V skutočnosti sa zdá, že angličtina nemá osobitnú frázu zameranú na odmietnutie vo veciach lásky.
A to už je na dnes všetko.
Dúfam, že sa vám článok páčil, ďakujem za prečítanie a teším sa na vás nabudúce!
[1] http://www.referencepointpress.com/pdfs/samples/hgs.pdf
[2] https://www.letslearnspanish.co.uk/blog/dar-calabazas-a-alguien-misunderstood-expression-of-the-week/
[3] https://www.academie-francaise.fr/se-prendre-un-rateau#:~:text=L’expression%20se%20prendre%20un,lamentablement%20et%20se%20voit%20repouss%C3%A9e.
