Vysoký jalovec

Vysoký jalovec alebo o duáli

Každé leto ma vyčerpaní rodičia, keď sa im podarilo vyžobrať od odborov poukaz, poslali na letný tábor. Vtedy sa tomu ešte hovorilo pioniersky, pretože všetci sme boli pionieri. Tábory boli rozosiate kdekade po Slovensku a cesta na ne bola dlhá. Jazdilo sa autobusom, cesty neboli nič moc a tie autobusy už tiež mali najlepšie časy za sebou. No zavrite húf decák od 9 do 14 rokov na niekoľko hodín do nie príliš priestrannej kovovej škatule. Po čase sme sa samozrejme začali nudiť. O mobiloch vtedy nikto ani nepočul, prenosné televízory v autobuse bolo niečo nepredstaviteľné (ledva sme mali televízor doma, aj to dosť dlho len čiernobiely) a pohľad z okna sa po chvíli omrzel.

A tak sme spievali. Vždy niekto začal a o chvíľu sa už celý autobus otriasal spevom neškolených detských hlasov. Spievali sme s nadšením, čo nám chýbalo na intonácii, to sme nahradili hlasitosťou. Po čase sme sa aj kývali do rytmu a autobus sa kýval s nami. Pedagogický dozor usilovne predstieral, že nič nevníma, a ujo šofér prehltol ďalší prášok proti boleniu hlavy a znova sa zaprisahal, že si nájde bezpečnejšie a hlavne tichšie pracovisko, napríklad v miestnom kameňolome.

Náš repertoár tvorili hlavne ľudovky. Na Kráľovej holi, Dnes je sobota, hej caríja juchachá, clivá Dedinka v údolí. A samozrejme nemohol chýbať Vysoký jalovec, čo je aj téma tohto článku.

Po dlhých rokoch som sa na pesničku znova pozrel a niečo mi hneď udrelo do očú. Ako chlapec som to samozrejme nevnímal.

Kto už slová zabudol, prípadne ich nikdy nepoznal, prvá sloha znie takto[1]:

Vysoký jalovec, vysoký ako ja,

preskoč ho má milá rovnýma nohama.

Ja ho nepreskočím, ja sa rada točím,

na teba šuhajko zapomenúť musím.

To ma zarazilo. Čo tam robí nejaké nohama? 7. pád množného čísla, vzor žena, to je predsa nohami.

Pozrel som sa ďalej a objavil som ďalšiu ľudovú pesničku, tentoraz o dievčinke, čo trhala ďatelinku (tú si z detstva nepamätám). Prvá sloha znie[2]:

Kvitne drobná ďatelinka, pekná, červená,

trhala ju moja milá dvoma rukama.

Anciáša jeho, aké rukama? Rukami, vždy rukami! Nejaká čeština sa nám zákerne vkradla do našich nárečí, to predsa Češi hovoria „rukama-nohama“.

Pozrel som sa, čo si o tom myslia naši národovci a spisovatelia, ľudia, ktorí vytvorili a rozvíjali náš jazyk. Výsledok ma dosť prekvapil. Bolo to všade. Rukama (Ján Botto, Janko Jesenský, Ján Kollár), nohama (Andrej Sládkovič, Ján Hollý, Miroslav Hodža), očima (Ľudovít Štúr, Ľudmila Podjavorinská, Jonáš Záborský) ešte aj ušima (Jozef-Gregor Tajovský, Martin Kukučín, Svetozár Hurban Vajanský)[3]. A ďalší a ďalší, čo meno, to postava z čítanky alebo maturitnej otázky. Tí všetci predsa nemohli przniť slovenčinu nejakými českými výpožičkami, to je vylúčené.

Nebudem vás napínať, neprznili.

V skutočnosti ide o pozostatky pradávneho gramatického javu nazývaného duál alebo tiež dvojné číslo. Do češtiny sa dostal rovnako ako do slovenčiny, teda z praslovančiny, pôvodného spoločného jazyka všetkých Slovanov. Ide o kategóriu čísla. Zatiaľ čo v súčasnej slovenčine poznáme iba jednotné a množné číslo, starí Slovania používali navyše aj dvojné číslo, ktoré vyjadruje párovosť. Pôvodne sa duál používal na vyjadrenie páru predmetov, ktoré spolu úzko súviseli (oči, ruky, nohy; plurál vtedy znamenal viac než dva), neskôr pri dvoch predmetoch aj všeobecne. V tejto tabuľke[4] napríklad môžete vidieť skloňovanie slova rab v staroslovienčine, čo bol priamy nástupca praslovančiny a vlastne prvý slovanský jazyk, v ktorom máme písomné pamiatky. Praslovančina ako taká je len zrekonštruovaný jazyk, čo znamená, že jej podobu odvodzujeme z novších jazykov, ktoré sa z nej vyvinuli.

	Jednotné číslo	Duál	Množné číslo
1. pád	rab-ъ	rab-a	rab-i
2. pád	rab-a	rab-u	rab-ъ
3. pád	rab-u	rab-oma	rab-omъ
4.pád	rab-ъ	rab-a	rab-y
5. pád	rab-e	rab-a	rab-i
6.pád	rab-ě	rab-u	rab-ěhъ
7. pád	rab-omь	rab-oma	rab-y

Ako vidno, slovo rab sa skloňovalo vo všetkých troch číslach a všetkých pádoch. Pokiaľ vás prekvapí sedem pádov, keď ste sa v škole učili iba o šiestich, tak 5. pád bol takzvaný vokatív[5], ktorý vyjadroval, ako niekoho oslovujeme. Nakoniec splynul s prvým pádom, pretože väčšinou mal rovnakú formu. Ja som sa o ňom ešte v škole učil, ale v súčasnosti sa už takmer nepoužíva. Stále síce existujú výnimky, napríklad frázy „Bože môj“ a „Kriste pane“, ale také zvolania sú pomerne riskantné, pretože sa človek ani nenazdá a už sa uchýli k írečitejším slovám.

A s írečitými slovami, ako ukážem aj v závere článku, treba radšej opatrne. Ako prednedávnom, keď som volal s kamarátom Róbertom a nejako mi také slovko vykĺzlo, čo mi bolo dôrazne vytknuté. Dosť vyjavene som sa opýtal, s čím má problém, keď minule v krčme pri diskusii o politike sám používal podstatne írečitejšie výrazy, načo mi kamarát vysvetlil, že vezie v aute syna, má ma na hlasitom odposluchu a každé slovo, ktoré v rozhovore padne, chlapec opakuje v škôlke, pred starými rodičmi a pred mamou, z čoho sú potom patálie a polízanica. Žena na kamaráta kričí: „Zase si si volal s tým sprosťákom Hoffmanom! To nie je žiadny inteligent, ale obyčajný hulvát! A ty si úplne rovnaký!“. A na takú rodinnú atmosféru sa on môže… načo kamarát Róbert takmer povedal slovo, ktoré by jeho výchovné úsilie zaručene zruinovalo.

Mimochodom, spomenuté slovo rab existuje v slovenčine dodnes, aj keď sa považuje za knižné. Znamená otrok a má zaujímavú etymológiu. Pôvodne pochádza z praslovanského orbъ (tiež vo význame otrok), ktoré vzniklo z praindoeurópskeho (praindoeurópčina je predpokladaný spoločný predok všetkých indoeurópskych jazykov) *h₃órbʰos, čo znamená sirota[6]. Z toho vidno, že so sirotami sa vtedy nikto nemaznal a často končili ako otroci. Na letné tábory nejazdili a ťažko povedať, či mali vôbec silu a dôvod spievať.

Ale späť k duálu. Podobné tvary existovali aj pre ženský a stredný rod a duál sa preniesol sa do všetkých slovanských jazykov. Málokde sa však zachoval v plnom rozsahu. Z slovenčiny sa vytráca v 14. storočí[7], z ruštiny v 14. – 15. storočí[8], z češtiny približne v 16. storočí[9]. Ostávajú len zvyšky, ktoré sa zvyčajne vzťahujú na párové časti tela (oči, uši, ruky, nohy, prsia, pery). Duál sa v plnom rozsahu zachoval iba v slovinčine, lužickej srbčine a kašubčine, čo je dialekt poľštiny.

Nasledujúca tabuľka ukazuje skloňovanie slova fant (chlapec) v modernej slovinčine:

Pád	Názov	Jednotné číslo	Duál	Množné číslo
1. pád	nominatív	fant	fanta	fantje
2. pád	genitív	fanta	fantov	fantov
3. pád	datív	fantu	fantoma	fantom
4.pád	akuzatív	fanta	fanta	fante
5. pád	lokál	(pri) fantu	(pri) fantih	(pri) fantih
6.pád	inštrumentál	(s) fantom	(s)fantoma	(s) fanti

Vokatív tentoraz chýba, takže 5. pád je lokál, o kom/o čom.

V slovenčine sa duál postupne obmedzil práve na párové časti tela, aj keď občas nájdeme zmienky aj o iných použitiach. Ľudovít Štúr v diele Náuka reči Slovenskej (1846) o tom jedinečným dobovým spôsobom píše: „Slová daktoré k tomuto skloneniu patriace majú ešte posiaľ inštrumentál dvojného, napr. za horáma, za vodáma vadňe láska medzi nama (národná pieseň).“[10]. V preklade do modernej slovenčiny to znamená, že sa v slovenčine ešte stále existujú slová, ktoré majú v 7. páde tvar duálne zakončenie, teda príponu -ama. Čítanka a mluvnica pre katolícke školy slovenské z roku 1863 obsahuje zaujímavú informáciu o slove rodič: „Nekteré zbytky dvojného čísla zachovaly sa posial v našej mluve aj u podstatných mien, na pr. u mužského rodič. Toto dvojným číslom znie slovensky rodičia, množným číslom ale s príponami rodiči alebo rodičovia.“ Tvar rodiči sa mi nájsť nepodarilo, ale rodičovia sa skutočne používalo. Zaujímavé tiež je, že čítanka tvrdí: „Srednio mená oko a ucho znejú dvojne oči a uši, v množnom čísle оká a uchá.“. Čiže to, čo dnes považujeme za množné číslo pre životnú formu (moje oči) bol pôvodne duál, a to čo sa považuje za množné číslo pre neživotnú formu (oká na zdvíhanie nákladu) bolo pôvodné množné číslo. Nepriamo to potvrdzuje aj Anton Bernolák vo svojich dielach Grammatica Slavica[11] (teda Slovenská gramatika) z roku 1790 a Slowár z roku 1825[12], ktorý pre slovo oko v nominatíve (1. páde) duálu uvádza tvar oči a v nominatíve plurálu oká (pre ucho to je uši a uchá). Martin Hattala, známy národovec a jazykozpytec, v práci Grammatica Linguae Slovenica (Gramatika slovenského jazyka) z roku 1850 uvádza[13], že duál alebo dvojný tvar sa pri podstatných menách používa pre slová ruka, noha, oko a ucho.

Duálny tvar sa okrem už spomenutého nominatívu a inštrumentálu v množnom čísle uplatňoval hlavne v genitíve (2. páde) množného čísla. Išlo o tvary (z) očú, do (ušú), zriedkavo sa objavil aj tvar (z) rukú.

Tieto tvary sa udržali v slovenčine dlho a ešte v období prvej svetovej vojny boli pomerne bežné. V dobovej tlači nájdeme mnoho príkladov. Napríklad Slovenský týždenník z 25. septembra 1914 píše: „Lež naše agrárne kruhy rukama-nohama sa bránia proti zrušeniu týchto ciel…“[14] Časopis Domácnosť a Škola (č. 7 z júla 1914) obsahuje nasledujúci text: „Matej Bél, očovský rodák, ktorý vo svojich dielach zmieňuje sa o jednotlivých zvláštnostiach blatnického kraja ako človek, ktorý to, čo videl a slyšal, videl vlastnými očima a slyšal vlastnými ušima.“[15]

Výskyt pokračuje aj v medzivojnovom období. Ako príklad je možné uviesť dobové citáty: „Ale už si to len povieme, a snáď sa im z toho niečo do ušú dostane.“ (Slovenský učiteľ, 1. januára 1923) „

Postupne sa však výrazy v inštrumentáli vytratili z bežného používania a časopis Slovenská reč z roku 1949 môže teda smelo požadovať, aby sa tvary rukama, nohama, očima, ušima už v školských gramatikách neuvádzali, „nakoľko frekvencia pádových morfém -ama a -ima je minimálna“[16]. A to už je labutia pieseň používania duálu s podstatnými menami v slovenčine. Vlastne moment, je tu jedna výnimka. Tvary genitívu očú a ušú sú súčasťou spisovnej slovenčiny dodnes. Síce sa označujú za archaické, ale v literatúre aj tlači sa z času na čas objavujú ešte aj v nultých a desiatych rokoch tohto storočia. Hrnčiarovo pole, kniha poviedok slovenského spisovateľa Blažeja Beláka z roku 2016, obsahuje tento text: „Zasa pridriemala. Tu jej blinkol do očú vrátnik lampášom.“ Online časopis Nové slovo[17] v článku „Veľmi podobné to bolo v USA“ z roku 2017 (03/2017) zase uvádza: „… všetko, čo uviedol, sú nielen overiteľné, ale doslova do očú bijúce fakty o voľbách.“ Možno ste si všimli, že sám som túto formu zámerne použil na začiatku článku.

Oblasť, v ktorej duál pretrváva, sú niektoré číslovky. V inštrumentáli sa už dlho používa dvojtvar dvoma/dvomi. Aj keď je v súčasnosti plne kodifikovaný, ešte v relatívne nedávnej minulosti niektorí autori považovali tvar dvoma za hovorový. Uvádza to Morfológia slovenského jazyka a zmienka sa nájde aj v časopise Kultúra slova z roku 1980.[18] Ján Findra, významný slovenský jazykovedec a pedagóg, tvrdil, že tvar dvomi je hovorový, ešte v roku 2008.[19]

Zjednocovaním koncoviek sa koncovka –ma preniesla aj na číslo tri (troma) a dokonca niekde aj na číslo štyri. Po intenzívnych sporoch sa jazykovedci dohodli na dvojtvare troma/tromi a tvar štyrma bez milosti zarezali (v niektorých slovanských jazykoch, napríklad poľštine, pretrval duál aj pri čísle štyri).

Posledná otázka je, či duál nejako súvisí s odlišným pádom podstatného mena pri číslovke dva až štyri a päť a viac. Dvaja, traja, štyria muži, ale päť mužov. Dve tri, štyri ženy, ale päť žien. Ale to už je téma na iný deň a iný príspevok.

Mimochodom, tie pesničky, čo sme spievali, zďaleka neboli také nevinné, ako som tvrdil. V pesničke o troch kyjoch hrdina plánuje (opakovane) zmlátiť ženu, deti a odísť za frajerkou, v pesničke o červenej sukni dievčina žiada mládenca, aby ju za „ňu“ nechytal (ako nevinné dieťa som bol presvedčený, že reč je o sukni, a nechápal, prečo sa starší chlapci rehúňajú) a čo Jano pri ceste cez potok stratil a ženy s hrabľami našli, to vám sem ani napísať nemôžem. Budete si to musieť pozrieť sami:

https://refresher.sk/43742-Nehanebnosti-v-ludovej-slovesnosti-Zapocuval-si-sa-niekedy-do-babkinych-ludoviek

Doteraz nechápem, ako nám to u súdružiek učiteliek prešlo. Ale asi si hovorili, že kto spieva, ten nehnevá.

A kto si číta, tiež nie.

Ďakujem za prečítanie, dúfam, že sa vám článok páčil a teším sa na vás nabudúce!

[1] https://hudba.zoznam.sk/karpina/piesen/vysoky-jalovec/

[2] https://pesnicky.orava.sk/noty/vyhladavanie?view=song&id=423

[3] https://zlatyfond.sme.sk/

[4] https://hr.wikipedia.org/wiki/Dvojina

[5] https://sk.wikipedia.org/wiki/Vokat%C3%ADv

[6] https://en.wiktionary.org/wiki/%D1%80%D0%B0%D0%B1%D1%8A#Old_Church_Slavonic

[7] https://pdfweb.truni.sk/e-ucebnice/vsjd/data/80215b8e-9201-4977-a324-9b08fd140dd6.html?ownapi=1

[8] https://www.cambridge.org/core/journals/journal-of-linguistics/article/countability-agreement-and-the-loss-of-the-dual-in-russian/97F287A2BFF4BE053B448CE637238CCD